Depersonalizace,derealizace -život jako

Citalex a Rivotril beriem asi týždeň. Skúsenosti: Som pokojnejší, utlmenejší, menej derealistický, cítim sa lepšie. Pri zoslabenej derealizácii mám pocit, akoby problémy DR/DP nespôsobovali stresy, alebo traumy, ale osobná dispozícia. Stresy, traumy a drogy môžu pômôcť pri spustení tejto osobnej dispozície k DP/DR. Je to napríklad ako u cukrovkára. Ten kto nemá dispozície na cukrovku ňou neochorie pri tých istých podmienkach ako ten, kto tú dispozíciu má. Cukrovkárovi pomáha inzulín. Čo pomôže nám? Jedno je isté: Jedná sa tu o chemickú deštrukciu od normálu a túto deštrukciu treba znormalizovať.

Naltrexon, neselektívny antagonista opiátových receptorov, sa ukázal v terapii hraničnej poruchy osobnosti užitočný v dvoch indikáciách:

Ahoj Martin, ak chces napís na Thea.9"zoznam.sk

Thea: pokud mas zajem napsat si o tom par radek soukrome, prozrad mi tvuj e-mail.

Ahoj, ja som sa sem pokúšala aj písaťmmám presne tie isté príznaky deperson.bytia-nebytia, mne to trvá asi okolo 7 rokov.Snažím sa tiež akože žiť ak ked mi to pripadá skôr nežitie.Tiež som sa kontaktovala s liečite?om,a povedal mi, že sa prisala na mňa nejaká duša po smrti a tá ma ničí. Čo s tým?Po prečítaní predchádzajúcich príspevkov som tiež bežala za doktorkou aby mi dala Citalex a Rivotril. každý deň som potom čakala, že to prejde, ale zázrak sa nekonal. Tak kto nám pomôže? Tiež čítam ezoterickú literatúru, verím v boha a myslím, že tieto naše problémy budú asi fakt o niečom inom. Drogy som neužívala, ako viacerí, ktorí majú tieto problémy ale tie traumy z detstva, to môže byť spoločný menovate?. tak sa mi prosím aspoň ozvi, dobré je mať niekoho kto ťa pochopí, lebo môje okolie to akosi nechápe. A ve? ako aj môže! Kto toto neprežil nepochopí.Tak zatia? ahoj

Ahoj.Mohl by se ozvat nekdo, komu se podarilo s timto problemem vyporadat? Zajimalo by me, jestli to nekdo zkousel resit i jinak nez leky. K tomuto tematu jsem se dostal sice spis nahodou, ale kdyz jsem si to tu procital, neco me napadlo. Nesouvisi dp/dr s porodnim traumatem? Dite kdyz se prodira porodnimi cestami, je vystavene ruznym tlakum a sevrerenim, ktere jsou vetsinou na hranici snesitelnosti. Pokud se nekomu tento prozitek vlivem nejake zivotni prihody nevedome pripomene, muze dotycny zazivat v beznem zivote podobne stavy. Depersonalizace je potom utekem "z vlastniho tela", kdy se dotycny brani znovuprozivani tech krajne neprijemnych a potlacenych pocitu. Myslite, ze je to prehnane odvazny napad?

Benzodiazepíny sa všeobecne nepovažujú za vhodný liek pre pacientov s hraničnou poruchou osobnosti. Charakter obtiaží i osobnostné založenie predurčuje nosite?ov tejto diagnózy k vytváraniu závislosti. Hoci sa v literatúre objavili kazuistiky o pozitívnom účinku alprazolamu na pacientov s diagnózou HPO, prevažovali informácie o paradoxnom efekte tejto liekovej skupiny, spojené so zvýšením suicidality a zhoršenou kontrolou impulzov, hostilitou a agresivitou (Cowdry and Gardner, 1988).Najvhodnejším z tejto liekovej skupiny sa zdá byť clonazepam, ktorý svojím vplyvom na serotonínergný systém redukuje nielen úzkosť, ale i impulzivitu hraničných pacientov (Soloff, 1998).Buspiron by mohol byť profylakticky účinný proti tendencii k úzkostnej reaktivite bez rizika tolerancie a abúzu. Absencia okamžitého efektu robí tento liek menej použite?ný v obdobiach akútnej dekompenzácie. Mohol by zvyšovať efekt SSRI preparátov synergistickým pôsobením na serotonínový systém. Doteraz však nebola publikovaná žiadna štúdia, ktorá by v tejto indikácii jeho účinnosť hodnotila.Naltrexon, neselektívny antagonista opiátových receptorov, sa ukázal v terapii hraničnej poruchy osobnosti užitočný v dvoch indikáciách:

Ak by som si mal tipnúť, čo mi spôsobilo DR/DP, tak by som povedal, že to boli tri záklané veci, a to psychické traumy z detstva. Prvá bola keď keď som ako 6 ročný nemohol ísť na prázdniny tam, kam som chodil ve?mi rád a kam išiel môj o rok starší brat. Nedokázal som to pochopiť, prečo on môže a ja nie. Prosil som dospelých, plakal som, aby som mohol ísť aj ja, dospelí však boli neoblomní. Išiel len brat. Dodnes to nedokážem pochopiť, prečo som nemohol ísť aj ja. Prežil som takú silnú traumu z nespravodlivosti, že som ju už nechcel prežívať a tak som sa odtrhol od reality. Od vlastného prežívania reality, ktoré bolo ve?mi nepríjemné. Ďa?šiu traumu som zažil, keď som sa pri nástupe do piateho ročníka ZŠ dozvedel, že nás poprehadzovali do rôznych tried, a že už nebudem chodiť s mojimi najlepšími kamarátmi, na ktorých som sa ve?mi tešil. Môj brat mal tento istý problém rok pre domnou, on však urobil všetko pre to, aby ho s kamarátom dali do jednej triedy.To že tento problém takto vyriešil som sa dozvedel až v dospelosti. Ja som túto traumu prežíval tak intenzívne, že som ju um?tvil v DR/DP. Nebojoval som ako môj brat. Tretiu traumu som prežil asi ako 12 ročný, keď som sa vybral na bicykli 50 km od domu za príbuznými, bez toho, že by som doma niečo povedel. U príbuzných som sa chcel len napiť a vrátiť sa naspäť domov. Príbuzní ma však nepustili a pokúšali sa zavolať k našim susedom, pretože moji rodičia telefon nemali. nedovolali sa ani po nieko?kých hodinách a tak ma nakoniec strýko zobral domov na motorke o 10 večer. Mal som z toho riadny prúser a mama v návale hnevu mi na druhý deň povedala, že mi vybavila detský domov a že sa môžem spakovať a odísť. Zobral som to smrte?ne vážne a s plačom som ju prosil aby tak neurobila. Dlho ma v tom nechala, až potom mi povedala, zrejme z ?útosti, že si to len vymyslela, aby ma rochu postrašila. Podarilo sa jej to náramne. Určite som zažil viacej slabších traum a zrejme sa všetky naakumolovali až do dnešného stavu.

Ak by som si mal tipnúť, čo mi spôsobilo DR/DP, tak by som povedal, že to boli tri záklané veci, a to psychické traumy z detstva. Prvá bola keď keď som ako 6 ročný nemohol ísť na prázdniny tam, kam som chodil ve?mi rád a kam išiel môj o rok starší brat. Nedokázal som to pochopiť, prečo on môže a ja nie. Prosil som dospelých, plakal som, aby som mohol ísť aj ja, dospelí však boli neoblomní. Išiel len brat. Dodnes to nedokážem pochopiť, prečo som nemohol ísť aj ja. Prežil som takú silnú traumu z nespravodlivosti, že som ju už nechcel prežívať a tak som sa odtrhol od reality. Od vlastného prežívania reality, ktoré bolo ve?mi nepríjemné. Ďa?šiu traumu som zažil, keď som sa pri nástupe do piateho ročníka ZŠ dozvedel, že nás poprehadzovali do rôznych tried, a že už nebudem chodiť s mojimi najlepšími kamarátmi, na ktorých som sa ve?mi tešil. Môj brat mal tento istý problém rok pre domnou, on však urobil všetko pre to, aby ho s kamarátom dali do jednej triedy.To že tento problém takto vyriešil som sa dozvedel až v dospelosti. Ja som túto traumu prežíval tak intenzívne, že som ju um?tvil v DR/DP. Nebojoval som ako môj brat. Tretiu traumu som prežil asi ako 12 ročný, keď som sa vybral na bicykli 50 km od domu za príbuznými, bez toho, že by som doma niečo povedel. U príbuzných som sa chcel len napiť a vrátiť sa naspäť domov. Príbuzní ma však nepustili a pokúšali sa zavolať k našim susedom, pretože moji rodičia telefon nemali. nedovolali sa ani po nieko?kých hodinách a tak ma nakoniec strýko zobral domov na motorke o 10 večer. Mal som z toho riadny prúser a mama v návale hnevu mi na druhý deň povedala, že mi vybavila detský domov a že sa môžem spakovať a odísť. Zobral som to smrte?ne vážne a s plačom som ju prosil aby tak neurobila. Dlho ma v tom nechala, až potom mi povedala, zrejme z ?útosti, že si to len vymyslela, aby ma rochu postrašila. Podarilo sa jej to náramne. Určite som zažil viacej slabších traum a zrejme sa všetky naakumolovali až do dnešného stavu.

Dneska sme sa v robote dobre narehotali(smích). Kolega splašil od decák balónik, nafúkal ho a keď prišli zákazníci do obchodu, tak ho vyprdel. Strašne nás to pobavilo. Aj moja manželka, ktorá je fakt decentná osoba, sa už na druhý pokus nezdržala smiechu.Pointa je v tom, že zákazníci netušili, že ten zvuk vychádza z balónika. Keď som bol na psychiatrickom liečení, mladá doktorka sa ma pýtala čo mi je. Bola naozaj zlatá.Povedal som jej, že mám derealizáciu. Potom sa ma pýtala, či nemám aj depersonalizáciu, napríklad či nemám pocit, že sa mi zväčšujú ruky. Nedávno mi manželka povedala, že ostala prekvapená keď to počula, bola tam totiž so mnou, lebo že vraj ona to máva, keď si zavrie oči. Psychiater mi minule hovoril, že máva depersonalizáciu po maratonoch. Že má pocit, ako keby opustil svoje telo. Bodaj by nemal depersonalizáciu, keď si tak zhumpluje telo, že tú dušu už nebaví zdie?ať útrapy toho tela a tak radšej vylezie von, aby si u?avilo od telesnej únavy. Ono to môže byť aj naopak. Harmónia medzi telom a duchom vzniká len za určitých okolností. Ak chce duša viac ako telo, tak sa musia zákonite rozísť. Tiež som raz bežal triatlon, a moje telo moju dušu nenávidelo, za to, že moja duša chcela za každú cenu dobehnúť a pritom moje telo vôbec nevládalo. vtedy sa vzájomne nenávideli. Duša nenávidela telo za to že nešlape, a telo nenávidelo dušu za to že je týrané. Aj tomu sa hovorí depersonalizácia. Anorektičky nenávidia svoje telo za to, že je tučné, resp. nie pod?a ich predstáv. Naštvú sa a začnú svoje telo nenávidieť. A to až tak ve?mi, že ho utýrajú na smrť. Proste sa sním prestali kamarátiť, a viacej sa kamarátia s reklamou na štíhlosť. Cenené je to, čo prináša prachy a slávu a nie maličké skromňučké štestíčko. Hold priority tohoto sveta robia riadnu paseku na ?udskom zdraví.Ja som od psychofarmak pribral nevedomky desať kilov a som na svoju pneumatiku hrdý, občas ňou zatrasiem pred svojou rodinou, aby som im zdvihol náladu. Väčšinou znechutene sklopia zrak, doprevadia to slovíčkom fuj tati a ja mám z toho ohromnú zábavu.Rúcam svojou spokojnosťou so svojou pneumatikou zabehnuté normy telesného ideálu.Psychická dizharmónia nastáva až keď vznikne konflikt.Konflikt medzi dušou, telom a okolitým svetom. Keď človek nemá konflikty, nemôže byť nespokojný, pretože nespokojnosť rovná sa konflikt. Tento svet nie je dokonalý a preto je dosť dôvodov na konflikt. Vynikajúcim liečite?om na tieto problémy bol Kristus. Hlásal ?uďom, aby sa konfliktom vyhýbali, aby nerozdúchavali oheň nepriate?stva. Nespokojný človek je menej šťastný ako spokojný, preto sa konfliktom vyhýbajte.Človek musí spoznať hranicu, kedy by už presadzovanie jeho ideálov začalo vyvolávať konflikt, kedy sa už jeho ideály stávajú pre druhú stranu antiideálmi a narazí kosa na kameň. A pritom kosa môže pomôcť kameňu a kameň môže pomocť kose. Ak kosa obíde kameň, nevytupí sa a odhalí krásu kameňa s pokosenej trávy. Majite? túto krásu kameňa ocení a preto bude kosu chovať v láske. tomu sa hovorí vzájomná symbióza. Ak by kosa zaťala do kameňa, vytupila by sa, kameň by sa z trávy neodhalil, jeho krása by nevynikla, tráva by ostala nedokosená a majite? by sa naštal na kosu na kameň a aj na seba, že si proste nemohli výjsť v ústrety. Samozrejme za predpokladu, že by kameň, kosa aj majite? boli živé bytosti. Ježiš hovoril, že človek by sa nemal porovnávať s ostatnými, ale sám so sebou. Dôležité je dosiahnúť šťastie a nie byť majstrom sveta v plávaní, bicyklovaní alebo windsurfingu.Ani nie je dôležité byť úspešnom modelkou, herečkou, či speváčkou, prezidentom, ministrom či bankárom, mafiánom či podnikate?om. Dôležité je byť šťastným. A len ten je šťastný, kto nemá žiadny konflikt. Ak nemáte povahu a schopnosti stať sa vrcholným politikom, spevákom či bankárom, nikdy sa o to nepokúšajte, pretože nebudete šťastní.Ak vaše šťastie spočíva na opačných hodnotách aké uznáva svet, tak sa nehambite budovať si svoje šťastie opačným smerom ako svet, pretože nie je dôležité aby ste boli ako ostatní, ale je dôležité, aby ste boli šťastní. Nebojte sa svojej prirodzenosti, ak je opačná, ako je svetový trend. Ja budem oceňovať na pretekoch tých, ktorí skončia poslední, pretože nie každý má rovnaké dispozície k tomu aby vyhral. Nechcem totiž aby svet fungoval na nezaslúženom princípe.Ak niekto dostal dar od Boha, tak ho dostal preto, aby obšťastňoval druhých a seba, a nie aby na ňom zarábal nekresťanské peniaze. Na dnes to stačí, majte sa krásne.

Tak zas nazdar. Asi som ostal na tomto fóre sám. Začínam mať pocit, že to je moja súkromná stránka. Priatelia, však ja vás mám rád, ozvite sa. Chýba nám humor a smiech a nadh?ad nad našímy problémami. Mišo, dnes som si odskočil cez obednú prestávku k dokimu pre rivotril a citalec, po ceste som zjedol bagetu, aby to bola naozajstná obedňajšia prestávka a doktor ma privýtal s nadšením, že ma už dlho nevidel. Povedal som mu, že sa mám fasa, ale že derealizácia mi ešte stále nezachutila, že by som radšej ochutnal niečo opačné. Povedal som mu svoj typ, a on mi ho ve?mi rád predpísal. Zvedavý je aj na našu stránku, tak uvidíme, či ju navštívi aj aktívne.Počúvajte ?udkovia, ja vás všetkých ?úbim, aj keď sa neozývate, ale mne to nevadí,ale prča derealistov a depersonalizákov by mi viac bodla. Počúvajte, najviac so všetkých liekov, ktoré som bral mi žičil Frontin. Lekári mi ho nechcu predpisovať, lebo sa boja, že by som si zvykol ako na manželku. že by som po nej túžil viac a viac a že vraj to nie je zdravé...?úbiť manželku viac a viac, hlavne keď vám pomáha. Milujem závislosť na dobrých veciach, ak vás časom nezlikvidujú ešte viac, než ste boli nazačiatku. Ale to už potom nie sú dobré veci, pretože tie sa prejavujú dlhodobo a dozrievajú ako víno. Žeby Frontin pôsobil ako droga? Na začiatku sa tvári ako ajel spásy a potom vás kopne do zadku? Prezraďte tí, čo ste skúsení. Tak čaute imaginárni priatelia, ktorých ?úbim, ale ktorí z akýchsi konkrétnych dôvodov sa mi nemôžu ozvať. Posielam vám pusy na čelíčko.

?udia, s vami je fakt nuda. čučíte a čučíte. Zoberte si príklad z ukecaných paničiek a panicov, tí zahlcujú chat dokrajnosti. Už si museli zriadiť trojprúdovku. Neberte si tie choroby tak k srdcu, potom ten život stojí fakt za prd. Dajte si záväzok, že raz denne prispejete na túto stránku a porozprávate o najveselšej príhode dňa. Spojte svoj idealizmus s týmto svetom, alebo so sami sebou a bude lepšie. Dôležité je aby sa človek dostal von zo seba. Von zo seba znamená vrátiť sa do svojho tela a do reality okolo. Jeden smer je do seba, to je naša malá dušička a zo seba to je naše telíčko a realitka okolo nás. Vo?akedy sa hovorievalo, kam čumíš, do blba, to znamenalo nie na realitu okolo nás, ale do seba. človek sa odpája od reality ak čumí do seba. Čumí, čumí a zrazu je stena. Zrazu človek zistil že zablúdil a chce sa dostať naspäť. ale ako, keď zablúdil. Predovšetkým musí h?adať cestu k realite, zistiť spoj, ktorý do tej reality ide. Vlastne postupovať opačne, ako keď sa stratil. Človeka od reality dostane určitá nezhoda s realitou, ktorú človek rieši slimačím (šnečím) efektom. Dotknite sa slimačieho rožku a on zalezie do ulity. Z ulity vylezie až keď nadomudne dostatočnú dôveru vyliesť. Pokia? ju nemá, tak je medzi ním a realitou stena ulity. Nehovorí vám to niečo? Nie je to práve tá sklenená stena, ktorá nás delí od reality? Som jeden z vás, takže to vidím aj s opačnej strany ako psychoterapeut bez osobnej skúsenosti slimáka. Derealizáciu a depersonalizáciu dostávajú pod?a mňa ?udia, ktorý sa nedokážu stotožniť s realitou takou aka je. Nedokážu si vytvárať ilúzie a brániť sa ilúziami, ale sťahujú sa do ulity, kde ostávajú sami, oddelený od sveta. Môže tu ísť o obyčajný nesúhlas s princípmi sveta, ak ich nedokážeš zmeniť, tak sa aspoň od nich oddelíš, a už je stena. nemôžeš sa cez tú stenu vrátiť spôť do reality, pokia? nenájdeš zbraň, ako v tej realite prežiť a zostať sebou samým. Ak sa to podarí, problém je vyriešený. samozrejme že treba aj podporné nakopávky v podpore liečiv, to je akože choď domov(realita), tam je tvoje miesto a nie v bunkri mimo reality. Preto má človek pocit že vylieza so svojho tela, lebo snim nie je spokojný. Mne napríklad začali vlasy vypadávať už v puberte, nepáčil som sa sám sebe, ani realita okolo mňa sa mi nepáčila a tak som zdrhol, doseba. Doseba v tomto prípade znamená von z reality aj so svojho tela. Dištancovať sa, odtrhnúť sa, od nechcenej reality k svojmu ideálu, ktorý je však len abstraktným životom duše bez reality. A máme tu depersonalizáciu a derealizáciu. Čo s tým ale robiť? Ako sa vrátiť späť a zachovať si ideálny život? Predovšetkým človek musí žiť tak, aby sa od reality neodpútaval. To znamená ak mi vadí vypadávanie vlasov, musím prijať fakt, že vzh?ad nie je to najdôležitejšie, a to aj v prípade, že je oceňovaný. vlastne sa človek musí vedieť povzniesť nad všetko, čo by mu mohlo spôsobiť derealizáciu a depersonalizáciu. Dokonca ak preferujete viac spravodlivosť, pravdu, srdečnosť a lásku, než vonkajšiu krásu, športový úspech, výťaztvo v matematickej olympiáde, tak ste na opačnej strane súčasných ?udských hodnôt a to už vyžaduje ozajstný nadh?ad aby ste mohli v takomto svete žiť bez ujmy na zdraví, napríklad v podobe derealizácie. Takže toto je môj poh?ad ako to vidím, skúste sa aj vy vyjadriť k tejto problematike z vášho poh?adu. Fakt ma to zaujíma. Tak čau.

Aké máš problémy Beata? Reakcia na príspevok z 30.3.2004, na ktorý zatia? nikto nereagoval. Dúfam že už neni neskoro a dotyčná ešte číta túto stránku. Ak áno, tak zareaguj.Pokecáme.

Synovi som kúpil futbalovú bránu, a tak sme si zahrali večerný futbal. Bolo to fajn, on bol v bráne a ja som strielal. Opačne sa mi už nechcelo a tak som mu s?úbil že zajtra. Pod?a Biblie Ježiš vyháňal z ?udí démonov len prísnym napomenutím, vďaka Duchu svätému, ktorého dostal od Boha. Mal možnosť tohoto Ducha svätého odovzdávať aj iným, a tak aj týto iní dokázali liečiť, zbavovať démonov a oživovať m?tvych. Stačilo im len uveriť, že tieto schopnosti naozaj majú a mohli ich používať. Tuším sa niekde v Biblii uvádza, že tieto schopnosti budú mať poniektorí len dočasne a že časom zaniknú. Súčasná cirkev katolícka sa vracia k exorcismu len ako k symbolike, nie ako k praktike, ktorú robili učeníci v rannom kresťanstve. Ak máte psychické problémy a idete za farárom, pošle vás za psychológom alebo psychiatrom. Necíti sa kompetentný vám pomôcť. Som presvedčený, že pravý exorcisti typu Krista a učeníkov dnes nexistujú. Vyskúšal som Igora Savelieva, autora knihy, v ktorej opisuje aj vyháňanie démona ním samotným. Samozrejme úspešne. Doma som si vyskúšal jednu metódu, ktorú v knihe opisoval ako metódu na zistenie toho, či človek má alebo nemá v sebe démona. Vyšlo mi že nemám. Aj tak som ho navštívil a nechal si vitalizovať čakry. skúsil som to asi 5 krát, a potom som to vzdal, pretože okrem ?ahšej peňaženky a mikavky sa nič nezmenilo. Vôbec neviem, či mám v sebe démona, alebo démonov, ale viem, že kým nebude niekto ako Kristus a jednou vetou nevyženie démona či akú ko?vek chorobu, tak ma liečitelia nezaujímajú. Som v Božích rukách a pokia? Boh bude chcieť, aby som mal depersonalizáciu a derealizáciu, tak ju proste budem mať a hotovo. Pre mňa je rozhodujúce čo chce On, a pretom sa nebudem vôbec hnevať, ak mi žiadne lieky nepomôžu. Ak by ma stvorite? chcel uzdraviť sám, tak by to už urobil. Je však možné, že má so mnou iné predstavy. Mne neostáva nič iné, len ich rešpektovať. Ja mám vlastne Boha rád, a to aj napriek tomu, že môj život za moc nestojí. Dnes sa mi stala zvláštne príhoda. mám predajňu športových potrieb a prišli za mnou známi chlapci že chcú finančne zasponzorovať organizáciu korčuliarských( brusle in-line)pretekov. Hovorím im chlapci moji zlatí, moja viera v Krista mi nedovo?uje aby som podporoval súťaživosť a vnútorne sa s tým stotožňujem, takže to nemôžem finančne podporovať, ale s?úbil som im poukážky na nákup tovaru pre tých, čo skončia na posledných miestach. Takže podporujem antisúťaživosť. Boli v celku spokojní. A ja tiež, že som nezradil svoje zásady pomáhať slabším.

TAK SOM DNES VYTIAHOL MANžELKU DO PRíRODY. Bolo to super a vôbec toho ne?utujem,aj keď ma bolia nohy. pri mojich plocháčoch to ani inak neide. vo?akedy kôli plocháčom nebrali na vojnu- to ešte keď neboli autá na prepravu vojakov- teraz už autá sú, ale do armády už berú len Švancenegrov, aby sme vojmu vyhrali aj pri malom množstve ludí. A Arnold asi nemá nohy ploché. Čo som to vlastne chcel?...Musím sa kuknúť späť. ja som vlastne nebol na vojne skrs derealizáciu, asi sa báli, že by som ich mohol trafiť do zadku a tak ma radšej neposlali. Tá túra bola skvelá, ak chcete niekto fotky, pošlem vám ich "čom. Bol so kúsok od Estergomu v Maďarsku- vodopády reťaze a skaly. 25 rokov som býval blízko toho a netušil som, že tam také niečo je. Kamaráta som ťahal do Slovenského raja a pritom som mal maďarský pod nosom. Pod lampou je najväčšia tma. Počujte, ?udé. Mne lekári nepredpísali žiadne také lieky ako vám. Bral som len psychotiká a antidepresíva. Psychopické príznaky som nemal, dokonca mi doktor povedal, že ja psychózu ani nemôžem dostať, takže som vlastne voči nej odolnejší ako zdravý človek, ktorý ju dostať môže, nechápem to síce, ale to už je ich problém, ak je derealista svojou chorobou zaočkovaný proti psychóze? aj tak mi dávali antipsychotiká.Postrádam v tom logiku, ale čo už, oni sú majstry svojho remesla. Ja som len pozorovate?om ich schopností. Výsledok je zatia? taký, že som pribral desať kilov, ale je som si nechcel liečiť anorexiu... Pôjdem si vypítať také lieky čo ste brali vy, skúsim najprv Rivotril s citalexom, a potom sa uvidí. Viete, ja už si nerobím nádej na uzdravenie, lebo ma to už nebaví, a potom vás aspoň nebolí zlý výsledok. Ale skúsim to, však za to nič nedám. Ja už som sa vlastne zmieril s tým že to mám. Teraz sa budem trochu chváliť, čo sa dá urobiť s derealizáciou. Dá sa postaviť dom, oženiť sa, založiť si rodinu, viesť firmu, šetriť na hladom umierajúcich v afrike, a to aj napriek tomu, že si svet neuvedomujete ako skutočnosť. Komu sa páči Pink Floyd? Sú to skvelí muzikanti, dokážu spojiť harmóniu jednotlivých zvukov do harmonického súzvuku v ohromnej pestrosti a rozsiahlosti. špica.?Idem už spať, som grogy. Čaute parťáci a parťačky. Moja žena sa pokúša niečo preložiť z angličtiny o deperke a derealke. Budem informovať ak objavím niečo extra prospešné. Chrrrrrrrrrrr

Tak zkus kontaktovat nějakého zkušeného exorcistu.

Tento list som písal Michalovi skor, než som si prečítal diskusné forum. p prečítaní časti tohoto fóra som sa rozhodol zverejnit ho aj tu. Kedže píšem po slovensky, možno občas nájdete nesprávne písmeno v slove. ř=ť, ě=?, )=ä, ..=ň, Vážený pane. Som velmi rád, že som takéto niečo našiel na internete. Lekárom, od svojich 17. rokov tvrdím, že mám derealizáciu, oni však pozerajú na symtómy, ktoré derealizácia sposobuje a pod?a toho vytvárajú diagnózu. Ja viem, že keby som nemal derealizáciu, tak som úplne zdravý a v pohode, nemal by som dôvod na psychické úchyky typu depresia, nervozita, úzkost, zúfalstvo, strach, nechuť, neistota, nezmyselnosť, atď. všetky tieto pocity a stavy pramenia z derealizácie. Skúste si predstavit, že by ste vnímali svet, ako niečo úplne abstraktné, bez opory. Školu som nedokončil napríklad preto, lebo som nedokázal rozlišovat zmysel slov, vo vete. Takže som prestal chápat učivo. Nebolo to preto, že by som mal nízke IQ, ale preto, že všetko strácalo zmysel konkrétnosti. Jediné, čo bolo konkrétne, bolo moje malé ja, ktoré sa s touto nekonkrétnostou, alebo lepšie povedané nereálnostou muselo potýkat. Prvý krát som si uvedomil derealizáciu asi ako 12 ročný, ešte mám pred očami ten obraz, keď sa mi to stalo. okolie sa mi prestalo javiť ako skutočnost a mal som z toho dost blbý pocit. Nepríjemný. Nikomu som nič nepovedal, lebo som si to neuvedomoval ako chorobu a zvykol som si na to. Dosledkom toho sa mi však ovela tažšie učilo. Mal som problémy hlavne s pamätou. Bol som však zapísaný ako dobrý žiak, takže mi vela vecí prešlo. Na strednej škole som bol neustále vystavovaný stavom úzkosti z neschopnosti zvládat učivo a tak som skolaboval a školu nedokončil. Derealizácia bola príliš silná. Naštastie som skolaboval na konci školského roku, takže som cez prázdniny navštívil psychiatra. Doporučili mi hospitalizáciu a tak som šiel. Veril som že sa to dá vyliečit. Určili my diagnózu neurastémia, čiže depresívna neuróza. Po prázdninách som s oneskorením nastúpil do školy, aby som dokončil liečbu, avšak bez úspechu zotrvania na škole. Proste to nešlo. Bolo to príliš tažké pre mňa. Prerušil som školu a išiel som na striedačku pracovat a liečit sa. Mal som 17 rokov a život bol pre mňa nočnou morou. Takto som žil asi päť rokov, s tým, že som sa ešte 2krat pokúsil školu dokončiť. Po týchto dvoch pokusoch som to vzdal. Pochopil som aj to, že mi lekári nedokážu pomoct a tak som to vzdal aj u psychiatrii. Žil som ako normálny človek. Chodil som do spoločnosti, do práce, prihlásil som sa do školy, ktorú sa mi z vypatím síl podarilo dokončit, začal som športovat a dokonca som si našiel aj manželku. Po revolúcii som začal podnikat a život išiel ďalej. Derealizácia tu však bola stále. Po dvanástich rokoch manželstva sútok života a derealizácie boli už natolko výbušné, že som znova hladal pomoc na odstránenie derealizácie. Predchádzalo tomu štúdium ezoterickej literatúry a dov?šil som to návštevou ezoterického liečite?a, ktorý na mne akurát tak zarobil, avšak nepomohol. Jeho diagnóza bola posadnutost zlým duchom. Nevyhnal ho zo mna. V Biblii som sa dočítal, keď dal Kristus prostredníctvom Ducha svatého svojim učeníkom schopnost vyhánať zlých duchov z tela, že zadarmo ste dostali, zadarmo aj dávajte. Neurobte si z toho živnost. Takže tento podnikatel nemal schopnosť zo mňa vyhnat démona. Od tej doby, čo som ho navštívil, trpím triaškou, záškubmi a vydávaním zvukov. To sa mi stáva, keď mi je najhoršie. Tie zvuky ako keby vydával niekto iný, nie je. Fakt mám podozrenie na démona, aj keď je to pre dnešnú vedu neprípustné. Pozrite sa však na príbeh Mareka, ktorého nájdete na internete v google vyhladávači pod heslom shizotypová porucha osobnosti. Vyliečil sa nevedeckou metódou, po návšteve cirkevného seminára. Aj mojou poslednou diagnózou na vedeckej úrovni, ktorú som dostal po neúspešnej návšteve liečitela a po mojom opätovnom obrátení sa na psychiatriu po 20 rokoch abstinencie od nej, a z vyhliadkou možných nových účinejších liekov, bola tá istá diagnóza ako u Mareka a to schizotypová porucha osobnosti. Dodneska sa mi nepodarilo z internetu stiahnút nič o tejto chorobe, okrem diagnostického čísla a Marekovho príbehu. Vonkajší prejav mojej osobnosti a sťažnosti ktoré som interpretoval, zrejme poukazujú na túto diagnózu. Aj keď na rozdiel od Mareka som žiadne drogy nebral. Obidvaja však máme rovnaký pocit: hrozne nevedecký a velmi náboženský, t,j. posadnudost démonom. Vráťme sa však k psychiatrii. Vyskúšal som všetky možné lieky, okrem anxiolitýk, aby som si nezvykol, a zasa nič. Veda proste ešte na mňa nestačí. Boh mi ešte nechce pomocť a tak vrávorám v nebytí bitia alebo bytí nebytia a to podla toho ako sa to vezme. Žijem v neživote a nežijem v živote. Je to prúser, ale nemám ani šajnu, čo s tým mám robit. A tak nerobím nič a len čakám, kedy sa to všetko pominie. Musím priznat, že nič je lepšie, než to čo žijem. Preto sa na smrt teším, pretože budem mat pokoj od nepríjemných vecí. Nič príjemného neprežívam, takže nebudem mat za čím smútit. To?ko asi o mojej chorobe a teraz názor na problematiku derealizácie a depersonalizácie. Derealizácia je pocit neskutočnosti okolitého sveta. Depersonalizácia je pocit neskutočnosti vlastného tela. Tu vidíme, že sa stále jedná o vonkajšiu realitu, pretože aj telo je vonkajšia realita. Cudzie je vlastné telo, cudzia je realita. Človek posobí ako pozorovatel v cudzom svete hmoty. Ludské ja je oddelené od ostatného sveta. Preto pocit mimo tela a mimo vonkajšej reality. Človek je vlastne sám so svojim ja, oddelený od všetkého, zmyslami vnímatelného. Derealizácia a depersonalizácia je vlastne jedno, rozdiel je len v tom, na čo je človek viac zameraný. Či na svoje telo, alebo ostatný hmotný svet. Tu človek nemá pocit straty vlastných myšlienok, tu má človek pocit cudzosti vlastných myšlienok, čo navazuje na cudzost prežívania reality. Postihnutý može prežívať cudzosť myšlienok akože nie sú jeho vlastné, ale v tom zmysle, že ich vníma cudzo a nie ako cudzie, patriace niekomu inému. To iste platí aj o pocitoch. Pocity sa u človeka prejavujú podla citového naladenia alebo nabudenia. Ak sa citovo nenaladím pocity neexistujú. Ak si citovo naladím zlobou, mám iné pocity ako keď sa naladím dobrom. Depersonalista a derealista sa svojich pocitov bojí, pretože sú vzhladom na pocit neskutočnosti okolia,tela a myšlienok nepríjemné, preto ich radšej ruší zablokovaním citu, pretože nemat pocity je v takomto prípade lepšie. Preto je u týchto ludí bežná citová otupelost. Po citovej otupelosti sa však človek stáva automatom a prestáva mať pocit vlastného ja, pretože pocit je záležitostou citu, ktorý postihnutý človek otupil, aby netrpel. Nastáva pocit prázdnoty a nezmyselnosti života. Na to, aby táto nezmyselnost života bola čo najmenšia, postihnutý hladá kompromis medzi dávkou citu a rozumu. Citu však naozaj dávkuje po kvapkách. V opačnom prípade by posobil velmi labilne až precitlivelo. Ak ten cit zablokuje úplne, posobí velmi chladne, až roboticky. Dá sa to aj tak povedat, že život je pred týmito ludmi zavretý, a je príjemnejšie čakat na smrt ako na uzdravenie, pretože tá je istá. Svoje vlastné ja človek prežíva ako skutočnost, aj ked ochudobnele o normálne vnímanie a prežívanie reality. Ako vidí tieto poruchy krestanstvo? V období Krista ak bol niekto duševne mimo normál, bol posadnutý démonom. Dokonca Mária Magdaléna, ktorá Krista milovala, bola posadnutá siedmimi démonmi. Kristus nebol vedec, ani lekár, stačil mu však Boží duch na to aby tieto choroby liečil. Veda však démonov nepripúšta, pretože nie sú dokázatelný vedeckými prostriedkami. Lenže mi vieme, že vedecké prostriedky nedokážu objavit všetko a ked je niečo nehmotné ako fluidum, hmotný prostriedok to proste objavit nedokáže. To čo je pre vedu realistické, je pre postihnutého derealizáciou menej realistické ako duchovno. Aj to svedčí o relativite reality. Veda považuje za ovocie ducha Ajnštajnovo dielo, umenie Heminqejovo dielo, krestania Kristovo dielo. U prvého je duchom rozum, u druhého duša a u tretieho duch. V Biblii sa píše, že človek považuje Božiu múdrost za bláznovstvo, a naopak Boh považuje za bláznovstvo ludskú múdrost. To že ludskou múdrostou je rozum nemusím pripomínat a to že Božou múdrostou je láska, tiež netreba pripomínať. Už keď sme pri tom, dovolujem si vás upozornit, že Bob Geldof rozbehol masovú akciu ako apel ludstva na G 8, aby 6.července v Edimburgu podpísali rozsudok smrti nad extrémnou chudobou najme v Afrike, kde každé tri sekundy zomrie človek, ktorý by pri ludskej solidarite zomriet nemusel. Tomuto sa hovorí Božia múdrost, čiže láska k bližnému, alebo súcit k bližnému. Chvála Geldofovi, nech mu Boh požehná. Vidíte, napriek tomu že mám derealizáciu, súcitim, ide tu len o defekt prežívania reality ako skutočnosti. Ale hmotnej reality, nie osobného cítenia. To je skutočné až,až, pokial ho nevypnem. Svoj hlas za odstránenie chudoby pošlite na www.live8live.com, samozrejme ak nie ste prívržencom pekla. To by na dnes stačilo. Dúfam že sa ozvete.

Čau lidi. sem slovak ale mam aj české občanstvo a dokonca aj eu občanstvo. Počuvajte depersonalisti. Vykašlite sa na svoju chorobu, aspon na chvilu a kopnite svoj podpis do www.live8live.com, nech g8 vidí, že nechceme chudobu vo svete. G8 je totiž moc intelektuálna na to, aby pochopila takú primitívnu vec, ako je dat najest chudobným africanom. Treba im to davovo pripomenút, pretože ich to netrkne. Keď to podpíšu, nech si zas idú hrat ten svoj golf a podobné blbosti. srdcu nazdar! zdar.

ahoj, tak se hlasim, ac velmi nerad, do klubu.Vse jsem popsal do diskuse "Panicka porucha", kam vede odkaz na zacatku teto diskuze.Budu Vas postupne informovat a precteni vsech Vasich prispevku pro mne bylo velkym povzbuzenim.

Adame, mám zájem. Myslím, že je to chvályhodný počin a přeju, abys školu dotáhl úspěšně do finále, pokud se tak již nestalo.A Michalovi gratuluju k tomu, že konečně potkal "parťáka", kterého tak usilovně hledal :)